Spolu 43 účastníkov a animátorov Mládežníckeho zážitkového pobytového tábora prežilo v rekreačnom zariadení Bonums, neďaleko Belušských Slatín, v dňoch 3. až 9. júla, nástup komunizmu, neslobodu i návrat demokracie.
Prvú júlovú nedeľu, zatiaľ nič netušiaci účastníci mládežníckeho tábora prichádzajú do Saleziánskeho mládežníckeho strediska v Novej Dubnici. Animátori, ktorí už viac než len tušia, čo ich čaká, ich srdečne vítajú a fotia. Po krátkom presune nasleduje ubytovanie a vzájomné zoznámenie sa. Večerný program má navodiť atmosféru saleziánskeho oratória. Mládež rozdelená do skupiniek plní rôzne úlohy. Posledná z nich prezradí, ešte stále nič netušiacim účastníkom, tému tábora – “Titus Zeman – vatikánsky špión”.
Mládežnícky tábor novodubničania poznajú pod názvom “Prežiť”, a tak už v pondelok dopoludnia bo la možnosť otestovať hranice svojich fyzických síl v “závodoch Formuly 1”. Poobedný program, netradičnú duchovnú obnovu, pripravil pán farár, don Bohumil Piešťanský s hosťom, tiež saleziánom, Jozefom Kmecom, aktuálne pôsobiacim v saleziánskom diele v Partizánskom. Jej súčasťou bola i krátka prechádzka a svätá omša v Jaskyni sv. Jozefa, neďaleko Mojtína.
Večerný program ponoril mladých opäť do témy tábora. Nastáva prevrat a vlády sa ujímajú komunisti. Animátori v uniformách odovzdávajú “občanom” ich občianske preukazy s fotkou. Nové pozdravy, nové pravidlá fungovania v tábore. Zmena však nastala bez väčších problémov. Jediný protestujúci, miestny kňaz, direktor saleziánskej komunity Marek Michalenko, bol zatknutý a odvedený v putách. Aj ďalšia aktivita navodzuje zdanie pretrvávajúcej slobody. Cieľom mladých bolo, plnením rôznych úloh a aktivít, postaviť čo najviac saleziánskych stredísk v rôznych krajinách sveta. Zatiaľ jediný rozdiel oproti predchádzajúcemu, demokratickému režimu, je v pozdrave “česť práci” a v nutnosti, kedykoľvek sa legitimovať socialistickým občianskym preukazom a predísť tak prípadným komplikáciám.
Plní zážitkov sa mladí ukladajú k spánku. Večierka bola stanovená na 23:00. O necelé dve hodiny neskôr už mali, vďaka neslávne známej “Akcii K”, občania socialistického režimu možnosť na vlastnej koži spoznať to, čo zažívali ľudia kedysi. Do chatiek vtrhli muži a ženy v uniformách, všetkých vyviedli von. Svetlá bateriek, zvuky píšťal, krik, falošné obvinenia, podstrčená “nezákonne” držaná náboženská literatúra, výsluchy. Hoci bolo jasné, že ide iba o jednu z pripravených aktivít, všetko sa zdalo až príliš reálne, vrátane reakcií “vypočúvaných”. Niektorí zapierali, iní, v snahe čím skôr sa opäť vrátiť do teplej postele, priznali všetko, čo sa od nich, hoci neprávom, žiadalo. Niektorí dokonca spomenuli i mená spolubývajúcich a známych, a teda začali spolupracovať s novým režimom.
Nešlo však iba o to, danú dobu zažiť, ale i pochopiť, čo sa vlastne dialo. V tíme animátorov, boli prítomní aj študenti a učitelia dejepisu, ktorí mladým každý deň, v rámci večerného slovka na dobrú noc, vysvetlili, čo daná aktivita predstavovala, čo v ten deň na vlastnej koži zažili a ako to skutočne, počas vlády komunistov, bolo.
Pamätníkom určite niečo hovorí slovo spartakiáda – gigantická propagandistická akcia vtedajšieho komunistického režimu v naozaj veľkom rozsahu. Zažili ju aj účastníci tábora, keď museli v relatívne krátkom čase vymyslieť a nacvičiť vystúpenie na známu pieseň Poupata od Michala Davida. V rámci pripraveného programu bola vyvrcholením športových súťaží. Mladí zvládli aj psychicky náročnú aktivitu “byrokracia” v rámci ktorej museli často nezmyselne chodiť od úradníka k úradníkovi, strácať čas vypisovaním rôznych tlačív a nekonečným čakaním v rade alebo počas aktivít. Tí, čo prejavili nespokojnosť, boli samozrejme odvedení na výsluch. Zdá sa, že mladí už budú lepšie chápať, čo znamenalo vybavovať veci na úradoch.
Spestrením dňa boli večerné dielničky. Začali svedectvom mamy jednej z animátoriek, ktorá aj počas vlády komunistov patrila k aktívnym mladým kresťanom, podieľala sa na prepisovaní samizdatov a zažila aj policajné výsluchy kvôli svojej viere. Mladí mali možnosť si vyskúšať výrobu hostií, ružencov, ale i prepisovať zakázanú náboženskú literatúru na mechanických písacích strojoch z čias socializmu.
Asi najznámejším symbolom studenej vojny, rozdelenia Berlína, Nemecka ale aj celej Európy, bol Berlínsky múr. Ten postavili z kartónov a z dreva, ktoré našli v okolitom lese. Vďaka opakovaným dažďom ho bolo treba i viackrát opravovať. Na tábore symbolicky oddelil chalanské a dievčenské chatky, čím mierne skomplikoval vzájomné navštevovanie sa.
Jedna z nočných aktivít dala účastníkom možnosť zažiť pokus o prekročenie štátnej hranice. Najskôr si museli v tajnosti, aby ich pohraničné hliadky neodhalili, zabezpečiť potrebné veci na cestu. Celá akcia prebiehala na lúke, asi hodinu cesty od tábora. Účastníci boli rozdelení do skupiniek po troch. Malo to pripomínať prechod skupín, ktoré organizoval aj don Titus Zeman, mučeník za duchovné povolania. Bola to fyzicky a psychicky náročná aktivita. Akonáhle bolo zaznamenané narušenie štátnej hranice, celá oblasť bola osvetlená, všade bolo kopec vojakov a policajtov a všetci, čo sa pokúšali dostať na slobodu sa museli náhle vzdať svojho miesta a utekať do bezpečia, preč z lúky. V skutočnosti mnoho ľudí pri týchto pokusoch, dostať sa na západ, na slobodu, zahynulo alebo bolo zatknutých. Inak tomu nebolo ani počas hry. Asi polovica účastníkov bola počas tejto aktivity zatknutá alebo “zahynula”.
Ďalší deň bol venovaných reflexiám a podeleniu z toho, čo počas tábora stihli zažiť. Stále pretrvával totalitný režim. Nasledovali zinscenované súdne procesy. V realite boli vysielané v štátnej televízii. Podobne aj na tábore sa museli účastníci naučiť naspamäť svoje priznanie k veciam čo nespáchali. Zažili pocit nespravodlivosti, bezmocnosti i veľké prekvapenie, keď zistili, že vo vedľajšej miestnosti mali ostatní možnosť vidieť ich priznania na súde.
Po “právoplatnom” odsúdení nasledovalo zaradenie do PTP – pomocných technických práporov, ktoré sa uskutočnilo na základe ich “kádrových posudkov”. V spolupráci s majiteľom zariadenia sa podarilo pripraviť síce nie veľmi fyzicky a časovo náročnú prácu, no pocit nespravodlivého odsúdenia a nástupu na “nútenú” prácu dodal danej aktivite na presvedčivosti. Pred jej vykonaním prešli všetci odsúdení ešte “poradovou prípravou”.
Vyzbrojení zážitkami a skúsenosťami zo života v socialistickej spoločnosti si spoločne pozreli film “Balón” režiséra Michaela Herbiga. Zobrazoval rozdelené Nemecko v čase vrcholiacej studenej vojny. Dve východonemecké rodiny túžiace po normálnom živote v slobodnej krajine sa tu pokúšali o prekročenie hranice v podomácky vyrobenom teplovzdušnom balóne. Prvý pokus bol neúspešný, na druhý im ostávalo len málo času, lebo polícia a štátna bezpečnosť im boli na stope. Scény z filmu často pripomínali nočnú hru – noc, les, zlé počasie, polícia v pätách.
Predposledný deň sa konečne priblížila sloboda. Pomocou tenisových loptičiek sa podarilo “zrekonštruovať” pád Berlíńskeho múru. Po všetkom, čo mladí počas týždňa zažili je viac než pravdepodobné, že pocit radosti z “príchodu slobody” bol naozaj skutočný.
Večerný, záverečný program, začal “prevracaním kabátov” bývalých komunistov a odkladaním uniforiem. Divadlo skončilo, z hercov sa opäť stali mladí ľudia, animátori, ktorí boli ochotní venovať čas a námahu pre dobro druhých. Tábor, ktorý pripravili, sa blížil ku koncu.
Tradíciou novodubnického “Prežiť” je osobný príhovor každého z animátorov jednotlivým účastníkom, odovzdanie, popri hmotných daroch, akéhosi osobného posolstva. Medzi hmotné dary patrili “Titus Ideš” od Jozefa Luscoňa, medailónik, odznak a prívesok na kľúče.
Dôležitým prvkom je vzájomné sa spoznanie účastníkov. Skupinky, v ktorých sa plnili jednotlivé aktivity a súťaže boli preto vždy iné, aby mal každý možnosť aspoň raz spolupracovať s každým. Nešlo ani tak o víťazstvá ako o spoločné zážitky. Každý deň slúžili don Marek Michalenko a don Pavol Nízner, nová posila v novodubnickej komunite, sväté omše, počas ktorých mali príhovory zamerané na život Titusa Zemana.
O tom, že tábor prispel k prehĺbeniu dobrých vzťahov aj k nadviazaniu nových priateľstiev svedčia i zábery a fotografie zo záverečnej diskotéky. Domov sa všetci vrátili unavení, no plní zážitkov a snáď i lepšie chápajúci dobu neslobody, ktorú prežili ich rodičia a starí rodičia. Môžeme parafrázovať výrok dona Titusa – „Aj keby som stratil môj život, nebolo by to márne, ak by sa aspoň jeden z tých, ktorým som pomohol, stal kňazom namiesto mňa.“ – nebolo to márne, ak si aspoň jeden z účastníkov, vďaka tomu čo prežil na tábore, bude viac vážiť slobodu a obeť, ktorú aj pre nás podstúpil don Titus.