Týždeň po ukončení prímestského tábora v novodubnickom saleziánskom stredisku mali animátori možnosť, prežiť spolu pár dní na chate pod Tatrami. Že išlo o akciu v štýle „Prežiť“ ukázal hneď prvý deň.

Do Popradu putovali v dvoch skupinách, jedna vlakom a druhá, menšia, zabezpečujúca materiál a stravu, autom. Už počas cesty sa študovali mapy a aktualizovali plány na najbližšie dni.

Pobyt pod najmenšími veľhorami sveta začali prehliadkou centra Popradu. Postupne sa zatúlali až na popradský Juh, kde stretli skupinku detí z prebiehajúceho prímestského tábora, ktorá im prezradila cestu do miestneho saleziánskeho oratka. Tu už začínalo dobrodružstvo. Spustil sa dážď a do oratka dobehli všetci, ako sa hovorí, ako zmoknuté sliepky.

Zoznámili sa s popradskými saleziánmi, prezreli si priestory, prijali menšie pohostenie od miestnych. Zdalo sa, že dážď pomaly ustáva, nasledoval teda ďalší bod improvizovanej prehliadky mesta – obchodné centrum Max. Ako sme už spomenuli, zdalo sa. Po tom ako cestou do oratka mierne zmokli, do Maxu už dorazili riadne osprchovaní.

Dobrá nálada ich ale neopustila a tak sa s radosťou pustili do hľadania vhodných, suchých, tričiek, za dobrú cenu. Aby sa vyhli ďalším nepríjemnostiam, do saleziánskeho noviciátu, kde ich program pokračoval, im už s presunom pomohla aj miestna komunita, samozrejme autom.

Nasledovala svätá omša a prehliadka malieb aj s výkladom magistra novicov, dona Martina Kačmáryho, ktorý im vysvetlil symboliku obrazov v noviciátskej kaplnke. Keďže chodba ku kaplnke je vyzdobená tablami jednotlivých ročníkov novicov, veľkou atrakciou bolo hľadanie známych tvárí, zachytených na historických fotkách.

Po naozaj vyčerpávajúcej ceste sa partii mladých nakoniec podarilo doputovať až na saleziánsku chatu na Kvetnici, kde ich už čakala dobrá večera. Po nej sa začali konkretizovať plány na najbližší deň.

Prvé ráno bolo pomerne náročné, skoré vstávanie po krátkej noci, balenie a vyrazili do kopcov. Cieľ: saleziánska chata na Kvetnici. Trasa: Štrbské pleso – Popradské pleso – sedlo Pod Ostrvou – Batizovské pleso – Vyšné Hágy a ide sa na chatu.

O obed sa postaral každý sám, teda čiastočne. Z pripravených materiálov si každý vyrobil bagetu podľa svojej chuti. No večera bola kráľovská, za super guláš z diviny vďačia pánovi Ondrejovi Ujčíkovi, ktorého zažili na rôznych akciách už mnohé generácie mladých i saleziánov.

Nasledujúce ráno už bolo o niečo pokojnejšie, účastníkov akcie čakal výlet do jedného z okresných miest v Prešovskom kraji, od roku 2009 zapísaného na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, Levoče.

Obľúbenou atrakciou bolo posedenie v klietke hanby. V dávnej minulosti tam boli umiestňovaní ľudia, ktorí sa dopustili rôznych priestupkov, medzi inými napríklad hlučného nočného správania. Či o tom vedeli mladí, ktorí si tam dobrovoľne sadli, alebo je to iba zhoda náhod sa nám nepodarilo zistiť. Pobyt v klietke, ako trest, trval zvyčajne 24 hodín. Prvou takto potrestanou ženou bola richtárova dcéra, ktorá porušila zákaz vychádzania. Nakoľko nebola iným ženám príkladom, dostala dvojnásobný trest.

Čas však nebol ani na trest polovičný, nakoľko mali levočskí pútnici dohotnutú prehliadku najväčšej sakrálnej stavby na Spiši, Baziliky svätého Jakuba v Levoči. Tento chrám má druhú najvyššiu vnútornú výšku lode na Slovensku, hneď po košickom Dóme svätej Alžbety. Hlavný oltár chrámu, zasväteného Panne Márii a svätému Jakubovi Apoštolovi, so svojou výškou – 18,62 metra (a šírkou – 6,27 metra), je najvyšším neskorogotickým krídlovým oltárom na svete a zároveň najstarším v Strednej Európe.

Čo môže byť romantickejšie, ako jesť pizzu na námestí v takom historicky významnom meste. Výdatne posilnení sa dali na púť na Levočskú horu. Nešlo však o obyčajnú prechádzku. Putovanie bolo súčasťou duchovnej obnovy, ktorú pre nich pripravil don Pavol Nizner.

Cestu im, okrem materiálov na zamyslenie, spestrili aj pripravené aktivity. Chrám na Mariánskej hore v Levoči patrí medzi najstaršie pútnické miesta východného Slovenska. V roku 1984 pápež Ján Pavol II. povýšil kostol Navštívenia Panny Márie na menšiu baziliku. O jedenásť rokov neskôr, 3. júla 1995, sa tu konala za jeho prítomnosti zatiaľ najväčšia púť, ktorej sa zúčastnilo vyše 650 000 ľudí.

Štvrtok sa celá skupinka mladých ocitla doslova a do písmena v raji, konkrétne v Slovenskom raji. Počasie im prialo, nebolo sa kam ponáhľať a tak svoje putovanie začali opäť až po ôsmej hodine rannej. Veľmi svižný presun z autobusu na vlak a o deviatej hodine sa ocitli v Spišských Tomášovciach, na štarte prvej časti trasy rajom, s cieľom na Tomášovskom výhľade.

Cesta rozprávkovou slovenskou prírodou bola naozaj zážitkom, zvlášť v takej dobrej spoločnosti a tak skupinka postupne doputovala na svoju ďalšiu zastávku, Kláštorisko. Tu sa uprostred sústavy kaňonov, tiesňav, jaskýň a vyvieračiek nachádza ruina kláštora zo začiatku 14. storočia. V 13. storočí zachránilo toto miesto obyvateľov okolitých miest a osád pred tatárskymi hordami.

Zakladacou listinou kláštora na “Skale útočišťa” z 12. decembra 1299 tu začína vyše 250-ročné pôsobenie mlčiaceho rádu Kartuziánov. Každoročne v ňom prebiehajú rekonštrukčné práce pri ktorých pomáha množstvo dobrovoľníkov z rôznych kútov Európy. Je aj križovatkou množstva turistických chodníkov.

Mladí z Novej Dubnice naň budú iste spomínať aj ako na miesto stretnutia s najvyšším hráčom, aký kedy hral v NHL a prvým slovenským hráčom, ktorý ako kapitán mužstva získal Stanley cup – Zdenom Chárom.

Cestou do Letanoviec čakala mladých ešte jedna atrakcia, Kartuziánsky most. Je to jediný kamenný most, ktorý sa klenie nad Hornádom v oblasti Slovenského raja. Tento však už nie je pôvodný, ktorý tu kartuziáni postavili údajne v 15. storočí a ktorý síce päť storočí prežil, no počas II. svetovej vojny ho Nemci vyhodili do povetria, aby sťažili prípadné prieniky partizánov do obce. V roku 1995 nechal Urbariát Letanovce postaviť jeho presnú kópiu. Z Letanoviec sa už všetci presunuli cez Poprad opäť na chatu, kde ich čakala večerná opekačka.

„Prečože máme opustiť, čo každý z nás má rád? Prečo sa máme rozlúčiť bez viery na návrat? – To nie je, nie je lúčenie, hoc′ chveje sa nám hlas? Sme navždy láskou spojení a zídeme sa zas.“ Aj táto a mnohé iné známe piesne zazneli v ten pamätný večer. Pre don Mareka Michalenka bola táto „chatovačka“ s mladými jeho poslednou, rozlúčkou s Novou Dubnicou, hoci doma ho ešte čakalo nejedno stretnutie a prekvapenie. Ďakujeme mu za roky prežité v službe mladým v Novej Dubnici a tiež don Palovi za starostlivosť a služby horského vodcu počas celého týždňa.

Piatkový program bol klasický, t.j. balenie a upratovanie chaty. No zvyšok dňa strávili mladí vo svete zábavy, relaxu a oddychu – v AquaCity Poprad. Cesta vlakom z Popradu do Novej Dubnice, ktorá bola plná hier, rozhovorov a veselej zábavy, už bola iba perfektnou bodkou za perfektným týždňom.