Prvý prázdninový deň bol v Novej Dubnici i prvým dňom Prímestského tábora 2024. O 127 detí sa stará 55 animátorov, z toho traja saleziáni. Celý tábor zastrešuje direktor domu, don František Kubovič.
Saleziáni sú na Slovensku prítomní už 100 rokov. Príchod prvých z nich do Šaštína, si pripomenieme 8. septembra 2024, počas víkendu vďačnosti, ktorého sa aj z Novej Dubnice zúčastní viacero animátorov. Na slávnostnú svätú omšu v Šaštíne sú pozvaní všetci.
“V každom z nás je obrovský potenciál. Tak ako saleziáni, aj my môžeme meniť svet okolo seba. Malými činmi lásky, dobrou náladou a ochotou pomáhať druhým.” To bola myšlienka prvého dňa. Deti si počas tábora priblížili prvé roky pôsobenia saleziánov na Slovensku, ale i ťažké povojnové časy poznačené chudobou, t.j. roky 1924-1948.
Animátori sa na tento deň pripravili krátkymi spoločnými modlitbami a po nich už túžobne očakávali “svoje” deti. Po vybavení nevyhnutnej administratívy nasledovalo zoznamovanie v skupinkách a rozdávanie nových táborových tričiek pripomínajúcich storočnicu saleziánov na Slovensku.
Prvú táborovú omšu celebroval direktor domu, don František Kubovič. Podľa jeho slov, prví slovenskí saleziáni mali zopár postojov, z ktorých by sme si mohli vziať príklad. Nesťažovali sa, mali ducha iniciatívy, nečakali, kým ich niekto niečím poverí, žili v úprimnej pravdivosti a svet sa snažili zmeniť dobrým príkladom, podobne ako don Bosco.
Animátori pod vedením Lucie a Lenky Filových nacvičili krátke scénky na úvod každého dňa. Tá dnešná začala snom dona Bosca z deviatich rokov. V ňom Panna Mária s Pánom Ježišom ukázali zakladateľovi saleziánov pole jeho pôsobnosti – chudobnú a opustenú mládež, aj metódu výchovy. „Janko, musíš si ich získať dobrotou a láskou, nie bitkou.“ povedala malému Jankovi tajomná postava. Až po mnohých rokoch don Bosco naozaj pochopil význam sna, vďaka ktorému je dnes Cirkvou označovaný ako otec a učiteľ mládeže. Úvodné scény postupne prešli do príchodu Viliama Vagača a Jozefa Bokora, prvých saleziánov pôsobiacich na Slovensku, do Šaštína.
Nasledovali hry a aktivity. Deti postupne stavali prvých 11 saleziánskych domov na Slovensku – Bratislava Miletičova, Trnava, Žilina, Michalovce, Topoľčany, Hody pri Galante, Nitra, Zlaté Moravce, Sv. Hronský Beňadik, Kríž (Žiar) nad Hronom a samotný Šaštín – Stráže. Po obede prišlo na rad fotenie po skupinkách. Novým prvkom na tábore boli stretká. Deťom sa prerozprával príbeh z histórie saleziánov, spoločne sa pomodlili i zamysleli nad úryvkom z Evanjelia. Samozrejmosťou bola i krátka aktivita. Tá dnešná bola pomerne ľahká – každý si na lístoček napísal tri pekné vlastnosti a dary ktoré si myslí že má, prípadne tri veci ktoré vie dobre robiť – je v nich šikovný.
Poobedie strávili deti hraním hier z čias dona Bosca. Vo voľných chvíľach sa naháňalo, tancovalo a spievalo. Deň zakončili mladí už tradičným čítaním táborovej pošty. Vlastne iba deti, pre animátorov to bol čas pripraviť oratko na ďalší deň, docvičiť scénky, dochystať hry a aktivity a budovať skvelú partiu a priateľské vzťahy.
Bonus – príbehy na dnešný deň:
Vyjednávačky, kde saleziáni zapustia korene
Košický biskup Augustín Fischer sa ponúkol, že pre saleziánov a ich činnosť zakúpi vhodný dom. Avšak, keď sa košický kupec dopočul, na čo bude dom slúžiť, nehorázne zdvihol cenu. Takže z Košíc nebolo nič. Nitriansky biskup Kmeťko zase ponúkal kláštory v Trenčíne, Turzovke alebo v Tepličke pri Žiline. Aj ďalší biskupi núkali saleziánom rôzne kostoly a budovy. Ani západniari sa nedali zahanbiť a trnavský generálny vikár a dekan v Búroch Karol Nečesálek prišiel s veľkým tromfom – do ponuky dal neobsadenú faru v Šaštíne aj s bývalým pavlínskym kláštorom. V Trnave na biskupstve s tým súhlasili. To bola taká ponuka, že sa jej hádam zľakli aj sami saleziánski žiadatelia. Poľský saleziánsky inšpektor Peter Tirone bol poverený obhliadnuť ponúkané miesta a vybrať to najvhodnejšie. Rozhodol sa pre Šaštín, a to aj preto, lebo tam bola národná mariánska svätyňa. A tak 8. septembra 1924 prichádzajú do Šaštína dvaja saleziánski kňazi: don Viliam Vagač a novokňaz don Jozef Bokor. Ich úloha je jasná: pripraviť miesto pre chovancov v Šaštíne.
Spomienka na deň D
Slovenskí saleziánski patriarchovia spomínali, ako sa prví dvaja kňazi do Šaštína dostali: najprv sa presúvali vlakom z Trnavy, a potom sa viezli na konskom záprahu. Na hranici chotára Borského sv. Mikuláša a Šaštína ich vítali predstavitelia obce a pred Šaštínom mládež a veriaci. Na tomto mieste stojí aj dnes kríž. V kláštore ale vládla taká chudoba, že keď saleziánov prišiel pozrieť nitriansky biskup Karol Kmeťko spolu s trnavským administrátorom Pavlom Jantauschom, mali v celom kláštore len dve stoličky. Ponúkli im ich a saleziáni si sadli na kufor a posteľ. A o pohostení nemohlo byť ani reči. Sami sa stravovali v neďalekom hostinci. Cirkevní hodnostári to zbadali a pri odchode ich štedro obdarovali. Biskup Kmeťko pri tom žartovne poznamenal: „Aby ste mali aspoň na tie stoličky.“ Naši saleziáni sa ocitli v podobnej situácii ako don Bosco v začiatku svojho účinkovania. Kláštor bol v havarijnom stave, okná boli vybité, omietka opadnutá. A z Talianska sa už chystalo vrátiť do vlasti okolo tridsať chlapcov. A ďalší sa hlásili zo Slovenska. K tomu mali pastoračnú starostlivosť o faru i pútnikov a vyučovali vyše tridsať hodín náboženstva. Veľký problém mali prví saleziáni aj v tom, že ani celý kláštor nepripadal im. Značnú časť okupovala štátna lesná správa. Don Vagač žiadal jej riaditeľa o prenajatie priestorov, ale ten o tom nechcel ani počuť.